HUMAN HUMUS – Ruské
turné 20.11.-3.12.2013
Sedel som v práci,
do ktorej chodím popri škole a volal mi Ižďo. Bol som celkom
znudený a bez nálady ale to sa zmenilo. Povedal, že máme možnosť
ísť na turné do Ruska s Human Humus, všetko je prichystané
a dohodnuté. Odísť na dva týždne zo Slovenska popri škole
a práci, to nie je len tak. Potreboval som si to premyslieť.
Premýšľal som nad tým asi tri mikrosekundy. A keďže teraz
píšem tento report, asi nie je potrebné písať, aká bola moja
odpoveď Ižďovi. Do začiatku turné ostávalo vyše mesiaca a tak
sme museli konať a vybavovať pasy a víza. Na turné nás
čaká 12 koncertov. Prvý vo Vilniuse v Litve, 10 koncertov
v Rusku a posledný na Ukrajine v Kyjeve.Pri
vybavovaní papierovačiek sa stretávame s poznámkami, že
prečo ideme preboha do Ruska. Počudovaniam rozumiem, veď pred
režimom sa vždy uteká na západ.
19.11.2013 Utorok.
Papierovačky boli vybavené úspešne a my sa stretávame predobedom
pri skúšobni a balíme veci. Každý činel, gitaru alebo
gitarovú hlavu sme ešte spísali na zoznam vecí aby nevznikli
problémy pri kontrole prisluhovačmi Ruskej federácie alebo inej
krajiny trpiacej hraničnými kontrolami. Auto (Sedrikov VW Touran)
sme naplnili kopcom po okraj a keďže v Petrohrade sa má
k nám pridať do auta ešte jeden Rus – tour manažér,
nevieme ešte presne kde sa vojde. To teraz neriešime a po
chvíli vyrážame zo skúšobne. Chceme si kúpiť ešte nejaké
zloté a ruble, no v banke sa dozvedáme, že ruble sú
nekompatibilná mena a teda ich nikde na Slovensku nekúpime.
Vyrážame do Poľska, kde máme prvú zastávku a nocľah.
Prešli sme zhruba 700 km
a v noci prichádzame do obce Augustow, kde sme prespali na
dopredu dohodnutých „wolnych pokojoch“. Ráno vyrážame smer
Litva. Do Vilniusu je to nejakých 200 km a tu
sa odohráva prvý koncert turné. Organizátorom je zhodou náhod
týpek, ktorý s kapelou GxFxTx hral aj na Okthoberfeste 2010.
Pred nami hrá jedna kapela menom P.K.I.K.T. Znie to ako mix
goregrindu a nejakej pomalej temnoty. Miestami mi to pripomína
Dystopiu. Bubeník hral tak krivo, že sa mi to až páčilo, no bol
som jediný z našej kapely. Po nich sme nastúpili my a ľudia
už sa aj hýbali. Fajný koncert, fajné jedlo, fajné mesto. Hneď
po koncerte smer Petrohrad. V noci prechádzame Litvou
a Lotyšskom, kde ešte stretávame na pumpe slovenského
kamionistu, ktorý nám dáva rady ako zvládnuť Rusko. Prichádzame
na colnicu a cítime sa akoby sme šli niekde kde sa chodiť
nemá, kde je to zakázané. Zdržali sme sa tam iba hodinu a pol
a po vyplňovaní tlačív ktorým sme nerozumeli ani v ruštine
ani v angličtine a kontrole auta vstupujeme na ruské
územie. Zaobišlo sa to bez úplatkov (okrem jedného CD pre
strážnika hranice) a bez prehliadok telesných dutín takže
polovica úspechu zaručená.
 |
| Vyspal som sa s balónmi |
Do Petrohradu
z Vilniusu cez 700 km. To nie je až tak veľa, no oproti
presunu do Litvy, kde je len o hodinu viac ako na Slovensku,
znamená presun do Ruska o ďalšie 2 hodiny viac. Takže dorazili
sme do Petrohradu a je už poobede. Obzeráme mesto, fotíme sa
a máme sa stretnúť s našim tour manažérom Andrim, no
ten dáva Ižďovi vedieť, že je v nemocnici s nejakou
trombózou v nohe a teda príde jeho kamarát Saša. To sa
nám moc nepáči, ale čo narobíme. Stretávame sa v klube,
koncert začína. Dokopy 6 kapiel, 5 ruských a na záver my.
Všetkých 5 bolo veľmi kvalitných a zaujímavých. Hardcore,
goregrind, blackový chaotický hardcore s peknou dievčinou pri
mikrofóne a deathmetal. Okrem toho že jeden spevák hodil
medzi ľudí mikrofón a potom ho schytal späť do hlavy,
kapely super. (Camphora Monobromata, Crowd Control, Main Strike, The
Homeless Is Dead, Tokarnyj Paralič). Po koncerte ideme celým
Petrohradom na byt kde spíme, a je tam s nami partia Rusov,
ktorí pijú vodku (s nimi aj my), húlia a robia v kuchyni
neuveriteľné veci. O druhej ráno vrieskajú a hádžu po
zemi nielen seba. Napodobňujú slepačie zápasy a rapujú
v slepačej reči.
Ráno
vstávame, niektorí dolámaní, niektorí uzimení. O deviatej
ráno je tu ešte tma. Vyrážame do mesta Petrozavodsk,
smer severovýchod. Najsevernejšia zastávka nášho turné. Na
hlavnom ťahu do mesta Murmansk vidíme cedule Murmansk 1240 km,
Petrozavodsk 400 km. Obávali sme sa rozbitých ciest, ale až po
Petrozavodsk sú to také fínske cesty. Až v meste je to
katastrofálne, miestami také ako cesta pred Telgártom po minulej
zime. Dorazili sme do klubu, jeme, triedime a skladáme
tričká Ižďovho distra, ktoré bolo rozložené na každom
koncerte a okrem našich CD a tričiek obsahovalo disky
a tričká Bizzare Leprous a Ozzyho fekal party. Ižďo tu
dokonca nahral interview s týpkami z nejakého
internetového rádia. Koncert začína, pred nami hrajú miestne
kapely, punk metalový 2000 Besnovatych Svinyj
a starý pravý metal na štýl Venom – Örk
Bastards. Veľmi dobre. Po nich my a ľudia sa trhajú z reťazí,
šalejú, skáču z nízkeho pódia a prosia prídavky. Po
koncerte sa s nami fotia a žiadajú nás podpisy na CD.
Vidno, že tu často kapely zo západu nemajú a z východu
asi tiež nie. Oveľa viac si tu vážia takéto koncerty
a kapely,čo je veľmi príjemné. A takto to bolo na
väčšine koncertov počas turné.
 |
| Napoleonov syn z Popradu |
Nasledujúci
deň máme voľno, lebo koncert v Kostrome sa nakoniec zrušil.
To sa celkom hodí, lebo by sme inak museli cestovať bez prespatia
v Petrozavodsku. Takto máme síce deň voľno, ale do Ivanova
to máme asi 1100 km. Cestu sme si rozdelili na dve časti. Po prvých
700 km prespávame v Čerepovci u nejakého kamoša týpkov
z Petrozavodsku. Tam si môžeme večer zajesť a vypiť
a dokonca jeden týpek priniesol ruskú trávu, ktorú nazývajú
„spice“. Okolo marihuany sa to ani nešuchlo a je to nejaké
chemické svinstvo, na ktoré vraj už aj umreli ľudia. Takže
opatrne sa zabávame a spíme. Ďalší deň 400 km do mesta
zvaného Ivanovo.
Prichádzame rovno do klubu, kde už hrá prvá kapela. Je to nejaký
metalcore a tomu zodpovedá aj vekový priemer ľudí na
koncerte. Ako druhá kapela hrali goregrindový Feraliminal
Lycantropizer, kde bol spevák prezlečený za ženu. Celkom
v pohode, ale hrozný zvuk. Po nich išla kapela Morigan. Keď
som prišiel do backstagu pred ich vystúpením, tak si obliekali
všetci rovnaké košele a pobehovali tam s hrebeňmi,takže
nemá zmysel komentovať ich hudbu. Po nich sme sa pripravili my
a ani sme nečakali, že sa niekto na nás zabaví, ale
odniekadiaľ sa postupne vynorili jedinci, ktorí asi boli doteraz
skrytí pred ofinkármi a košieľkármi. Takže nakoniec super
a ďalšie fotky s ľuďmi. Musíme ale hneď vyrážať,
lebo nás čaká 900 km do ďalšieho mesta.
 |
| predkapela HAMBA -) |
Šoféruje
Sedrik a ja ako druhý šofér zatiaľ spím. Prebudím sa len
na nadávky a brzdenie auta. Namerali nás policajti
a samozrejme sme išli rýchlejšie ako sme mali. 98kmh v obci
by bolo na Slovensku za niekoľko sto eur a možno aj vodičák.
Z auta vystupuje Sedrik, Ižďo aj rus Saša. Saša rozpráva
s policajtmi, prekladá do angličtiny. Ižďo počúva
a prekladá do slovenčiny Sedrikovi. Ja som ostal v aute
a čakám so Šestom na verdikt. Po chvíli sa vrátili do auta
s tým, že nechali policajtom jedno CD Human Humus a tí
nás nechali ísť. V pol ceste idem za volant ja a nad
ránom je konečne krásne. Sme na ceste siedmy deň a prvýkrát
to vyzerá tak, že uvidíme aj slnko. Doteraz bolo zamračené alebo
mrholilo. Už okolo siedmej až ôsmej hodiny vidno spoza horizontu
žiaru slnka, no trvá asi dve hodiny, kým vidno slnko samotné.
Nádherný pohľad cez nekonečnú, pustú rovinu. Obloha nad nami je
ešte tmavá, no cesta smeruje priamo k vychádzajúcemu slnku.
Ďalšie zaujímavosti vidím keď sa už blížime k mestu
Toliatii.
Všetci v aute spia. No ja si obzerám samarskú vodnú
priehradu na rieke Volge, ktorej koniec nevidno. Po hrádzi
prechádzame na druhú stranu mestom Žigulevsk. Je tu vidieť
obrovské elektrické zariadenia vodnej elektrárne a obrovské
fabriky, kde sa zrejme vyrábali aj autá Žiguli (pre mňa AVTOVaz
Lada 2101-2107). Dopravná ceduľa oznamuje vstup do mesta Toliatti,
no GPS stále hlási 35km do cieľa. Veľké mesto, veľké
fabriky.Vchádzame do mesta a hľadáme ulicu, kde máme mať
hostel. Podľa GPS prichádzame na Sportivnaju ulicu kde nie je ani
asfalt a ani hostel. Tam zisťujeme, že na druhej strane mesta
je ďalšia ulica s týmto názvom. Ideme tam, stále nič.
Telefonujeme organizátorovi a ten prezrádza existenciu tretej
ulice s takým istým názvom. Nakoniec sme to našli, no
prejazdili sme po meste asi 30 zbytočných kilometrov. Večer
koncert. Pred nami hrá kapela Visceral Disorder, ktorá hrá slamový
brutálnejší death metal bez basy. Potom hráme my a tých pár
ľudí čo prišlo sa vpredu rozbíja. Po koncerte samé chvály
a jeden chlapík nás pozýva k jeho stolu, kde sa pije
nejaká dvanásťročná whiskey. Tam ostávame až do odchodu. Ja
som šofér, takže nepijem, ale ostatní sa nechali nalievať
kvalitným chlastom. Chlapík si okrem toho aj kúpil kopec
CDčiek, nejaké tričká z Ižďovho distra a nechal
nám suveníry s logom mesta. Možno to bol starosta, ktorý
míňa mestské peniaze určené na kultúru v krčme
a podporovaním ug kapiel. Každopádne sa mi na tom veľmi
páčilo to, že aj keď mal veľa peňazí, neopovrhoval ug scénou
a podporoval kapely. Proste to nebol žiaden kravatičkár.
 |
| najznámejšie nákupné stredisko |
Na
ďalší deň Samara.
Našťastie iba 100 km a veľa času si pozrieť mesto a odfotiť
sa pri soche Švejka. Ideme sa aj najesť. Objednali sme si v jednom
podniku pizzu. Bola by fajn, keby na ňu nedali kôpor, fujto. Večer
okrem nás hrajú štyri kapely, z toho jednu sme zmeškali,
ďalšia je tá istá ako deň predtým v Toliatti. Na tretiu
kapelu si nespomínam a štvrtý bol parádny hardcore/thrash.
Na záver dali aj jeden kúsok Pantery (DeSad, Visceral Disorder,
Brain Surgery, Disact.) Poslední sme my a po koncerte
odchádzame na byt, ktorý má len jednu izbu bez nábytku, no
namiesto toho je tam skupinka puberťákov, ktorí pijú 6 percentný
alkoholický nápoj a púšťajú z mobilu dajaké
deathcorové kapely. Vraj si prenajali tento byt, aby mali kde chodiť
piť a ulievať sa zo školy.
Ráno
vstávame skoro, lebo do mesta Ufa
je to nejakých 500 km
a ešte k tomu prechod do ďalšieho časového pásma, kde
je o ďalšie dve hodiny viac. Cestou začína padať prvý sneh
a jazdu nám spomaľujú milióny kamiónov. Šesto a ja vieme
čítať azbuku, ale v Ufe sa objavujú na ceduliach písmená,
ktoré nepoznáme. Saša nám objasňuje, že v meste žije
70-80 percent moslimov a tie znaky sú moslimské písmená.
Prichádzame do luxusného klubu, backstage so sprchou a parádne
jedlo. Som unavený, tak na nejaký čas zaspávam v backstage-i
a tak nevidím kapely (With Ink Instead of Blood, Orgasmic
Victim, Bestiality Business). Hralo sa celkom dobre, no v Rusku
je asi taký zvyk, že v každom klube majú vlastnú pódiovku
a kapela si nič neprinesie. Teda okrem gitár. A teda
mávajú všetky kapely podobný zvuk skrz kombá alebo gitarové
hlavy používané v klube.Na tomto mieste bolo gitarové kombo
s hnusným zvukom jedinou prekážkou vydareného koncertu.
 |
| oceľový Švejk , ktorý ešte neskončil v zberni |
Na
ďalší deň cesta do Jekaterinburgu
a ďalších 700km a viac na východ. Cestou sme boli 150
km od Kazachstanskej hranice. Dostali sme sa do najvýchodnejšej
zastávky turné a teda do ďalšieho miliónového mesta.
Mimochodom, je to odtiaľto do Afganistanu, Číny alebo Mongolska
bližšie ako domov. Klub Nirvana sa mi veľmi páči, undergroundový
klub, ale pritom žiadna stoka, no ešte viac sa mi páči druhá
vystupujúca kapela menom Ignis. Pre mňa naj kapela z celého
turné. Pochmúrne a smutné, uplakaný vokál, trochu crustu,
taký post-black, klasika. Super! Zas som bol jediný, komu sa to
páčilo z našej kapely. Prvá kapela bol nejaký moderný
metal, potom spomínaný Ignis, potom hral nejaký peckový grindcore
a na záver my. Super koncert. Po odohratí Rusi Šestovi
ponúkajú možnosť bývať v Rusku u nich, ak by náhodou
niekedy prišiel, tak aj na dva roky môže ostať zadarmo. Takže si
Šesto asi urobí výlet. Veď má ubytko. Cestu do Jekaterinburgu si
už zaplatí, veď je to len 3500km. Po koncerte hostel a ráno
sa vydávame už na západ, stále bližšie a bližšie domov.
 |
| Práve sa zistilo, že pálenka má len 37% !! |
Do
Iževska
je to cez 600 km, no do karát nám hrá návrat do moskovského
časového pásma, kde je o dve hodiny menej, takže máme dosť
času. Ďalšie mesto, ako väčšina ruských, ktoré má deravé
cesty a tisíc 40-ročných panelákov. Prichádzame na adresu a je
to akýsi kultúrny dom. Vnútri aj vonku sa to hemží
päťdesiatnikmi. Je tam predsa akcia Retrodance. O poschodie
nižšie budeme hrať dnes my a ďalšie tri kapely. Organizátor
je jašterí muž, z ktorého ide skrz jeho šošovky na očiach
hrôza. Je piatok a tak dúfame, že dnes to bude výnimočnejšie
ako koncerty cez týždeň, no opak sa stal pravdou. Zlý zvuk, divní
ľudia a ani my už nemáme toľko energie. Pred nami hrá
grindcore (Festering Scabs), goregrind (Ominous Summons)a brutal
death (Bigot) a pár karatistov rozhadzuje rukami pred pódiom.
My nakoniec hráme štandardný set a po ňom ideme radšej na
byt. Konečne byt kde sme sami a nikto iný. Ja som zaľahol
spať, ale chlapci nemali dosť a išli von niekde do baru.
V noci sa vrátili a zobudili ma balónmi, ktoré na mňa
spiaceho hodili. Veď som mal predsa meniny. Balóny by boli
v pohode, keby na nich nebol sneh. Ráno opúšťame byt a ideme
si dať umyť auto, keďže už je skôr hnedosivej farby od toľkej
špiny. Kávomat v umyvárke kope. Keď chceme hodiť mincu, tak
dostávame elektrickú ranu. Nakoniec sme vymysleli ako hodiť mincu
bez vodivého kontaktu pomocou použitého plastového pohárika.
Máme
pred sebou zhruba 200km do mesta Naberežnyje
Čelny. Po ceste sme
si všimli že pri vyššej rýchlosti ako 80-90 km/h nám začína
vibrovať auto. Zo začiatku si myslíme, že je to len cestou. Ale
keď sa vystriedal už piaty povrch cesty, kontrolujeme kolesá
a podvozok, ale nevidíme závadu. Vibrácie pokračujú, tak
sme rozhodnutí navštíviť autoservis. V meste ale už ni
otvorené nenachádzame, tak ideme do
klubu a do obchodu. Dnes je sobota a dúfame že to bude
lepšie ako v Iževsku. Ľudí prichádza málo a koncert
začala kapela Festering Scabs z predošlého dňa. Po nich
kapela Psychosis, ktorá nás svojim progresívnym chaosom nudí asi
hodinu. Jediné plus ich vystúpenia je erotic-dance show ruskej
Ellady, ktorá počas troch piesní aspoň pritiahla ľudí (chlapov)
bližšie k pódiu a otŕčala sa na pódiu v sexy
oblečkoch. Po nich sa chystáme my a začíname koncert. Hrozný
zvuk (veľká betónová miestnosť a málo ľudí), mikrofóny
pískajú a kopú. Po koncerte balíme a pár jedincov
chváli naše vystúpenie. Jeden z nich má dokonca záujem
o moje tričko „Krutá Zima“, že mu mám jedno doniesť,
keď raz prídem znovu. Vtipálek. Tričká Krutej Zimy už bohužiaľ
nie sú, takže aj keď náhodou pôjdem cez Tatársku Republiku, má
smolu.
 |
| Autofotka |
Ďalší
deň máme našťastie voľno a tak si môžeme trochu
oddýchnuť. Blíži sa záver nášho turné a pred nami je
najdlhšia cesta a najväčšie mesto - 1100km do Moskvy.
Vyrážame doobeda a cestujeme celý deň. Sedrik predbieha cez
plnú a policajti už mávajú. Pred týmto nás varoval aj
slovenský kamionista v Lotyšsku, že vraj za to berú aj
vodičáky. Mali sme na koniec šťastie a policajti nás
pustili a ani CDčko sme im nemuseli dávať. Auto stále
vibruje, no po pár návštevách pneuservisov, kde nám nepomohli,
opravu nechávame na doma. Sneh, dážď, tma a veľa áut
sťažujú dlhú cestu. Po Sedrikových 450km a mojich 650km
prichádzame v noci do Moskvy.
Saša ide spať domov a my prespávame v hosteli. Pred
dvanástou obeda odchádzame na adresu koncertu. Premávka je
bláznivá, cesty majú minimálne 4 pruhy v jednom smere.
Prešli sme 16 km a stále v rámci širšieho centra
mesta. Tam nechávame auto a cestujeme už len metrom. Opäť sa
stretávame so Sašom a obzeráme zaujímavosti mesta a
Červené námestie. Sedrik od rána hundre a najradšej by
koncert v Moskve ani nehral. Potom v krčme dávame pivko.
A po treťom pive to vyzerá tak, že tie bubny ani neuklepe.
Pred koncertom hľadáme miesto koncertu vo veľkom areáli. Vyzerá
to ako nejaké televízne štúdio. Po prvej kapele máme hrať, no
Sedrika niet. Ižďo ho zháňa a keď sa našiel, ešte stále
je v nálade. Vraj sa bol prevetrať na WC, aby trochu vytriezvel.
Chodby ako bludiská robia dobrodružstvo aj z hľadania WC.
Plní nervozity a obáv zo Sedrika za bicími začíname, no
popár songoch sa rozohráme a všetko je OK. Po koncerte sa
lúčime so Sašom, ktorý šiel s nami celé Rusko. Na koncerte
sa objavil aj Andri, ktorý to celé turné organizoval, no musel
ostať predtým v nemocnici. Doniesol nám nejaké jedlo na
cestu a my sa poberáme smerom na Kyjev. Ideme bez nocľahu
a keďže Sedrik pil aj po koncerte, cesta ostáva na mňa.
Desiatky kilometrov iba opúšťame Moskvu a cestou sa objavujú
prvé konflikty. Sú spôsobené skôr vplyvom alkoholu a dvomi
týždňami strávenými v aute. Na benzínke si dávam silnú
kávu, no po chvíli ma z nej klepe a musím rozdýchavať
asi pol hodinu, aby som mohol ďalej šoférovať. Naposledy
tankujeme ruskú naftu za 32 rubľov (cca 70 centov). Prichádzame na
obávané miesto – rusko-ukrajinskú hranicu. Na ruskej strane
nebol problém, no na ukrajinskej nám prehľadávajú auto a chlapík
v maskáčoch sa pýta, či vezieme nejaké zbrane alebo
narkotiká. Potom si vypýta úplatok. Nenápadne mu do kufra položím
5 eurovku a on nás posiela ďalej. Na kontrole pasov ďalší
úplatok dáva Sedrik.Vitajte na Ukrajine, o 10 € ľahší.
 |
| Human Humus v Teleráne |
Za
hranicou berie volant do rúk Sedrik a ja upadám do spánku
a preberám sa až keď nás zastavujú policajti za to, že nám
nevidno kvôli špine ešpézetku. Problém sa opäť vyrieši 5
eurovkou, tentokrát popod stôl v akejsi policajnej kontrolnej
stanici pri ceste. Potom sa preberám až v meste Kyjev.
V tomto čase už na kyjevskom námestí prebiehajú
demonštrácie, našťastie pokojné. Centrum obchádzame a tak
sme ani nič z toho nevideli. Prichádzame do klubu a ja
konštatujem, že keďže posledné tri koncerty neboli nič extra,
tak tento posledný musí dopadnúť super. Koniec dobrý, všetko
dobré. Preto je tento posledný koncert kľúčový pre našu úplnú
spokojnosť s celým turné. Tak sa aj stalo. Parádne kapely
Rapekit, Fecality a Zombies Eat my Neighbors. Všetky s dobrým
zvukom. Síce je utorok, no klub je relatívne plný. Na koncerte sú
dokonca k dostaniu aj magnetky s obrázkom plagátu
koncertu. Ideme hrať poslední a výnimočne posledný deň
turné meníme poradie songov na playliste. Po celom turné sme dosť
vyčerpaní, no chytáme akoby druhý dych a rozbíjame pódium.
Ľudia pod pódiom rozbíjajú seba a Ižďo zoskakujúc k ľuďom
doslova niekoho z divákov rozbil pri zlom doskoku. Super
koncert a po ňom ideme na byt k organizátorovi Denisovi.
Parádny byt, kde s ním aj jeho partiou zasadáme k stolu
a čaká nás tam doslova hostina. Polievky, varené jedlo,
všelijaké špeciality a aj bežné chleby zapíjame vodkou.
Cítime sa ako na Vianoce. Kyjev bol ako zlatý klinec za turné. Na
ďalší deň okolo obeda vyrážame a Ižďo so Sedrikom si
chcú ešte zmeniť peniaze, no až v banke prídu nato, že
jeden chce zmeniť na eurá a jeden na ukrajinské hrivny, tak
si ich nakoniec vymenia medzi sebou a cestou do auta ešte
obchádzajú kaluž krvi pri autobusovej zastávke. Cesta z Kyjeva
domov je pre nás pocitom ako bežne cesta domov zo Spišskej napriek
tomu, že je to cez 900 km. Na poľsko-ukrajinských hraniciach ešte
Poliaci zdržujú. Posledných 200 km spím a zobúdzam sa
až 100 metrov pred skúšobňou v Poprade.
 |
| trasa hodná Napoleona |
Je asi 6 hodín ráno a ja zničený,
ale šťastný prichádzam domov. Bol to fantastický výlet strávený
so super ľuďmi a super hudbou, bez závažných problémov.
Obrovská skúsenosť. Videli sme kus sveta, kde sa možno už
nikdy v živote nedostaneme. Za 16 dní sme prešli 9 605
km cez 5 štátov a 4 časové pásma. Minuli sme asi 500 litrov
nafty a 20 litrov vody do ostrekovačov. Odohrali sme 12 koncertov
a videli vyše 25 kapiel. Našu hudbu sme ukázali kope ľuďom
a nechali sme za hranicami veľa CDečiek a tričiek. Rusko
nie je také strašidelné, ako ukazujú videá na youtube (teda
aspoň tam,kde sme boli my). Celé turné bolo pre mňa akousi
satisfakciou za organizované koncerty a množstvo vecí ohľadom
muziky, ktoré robím a dohadujem. Nemusel som sa o nič
starať, nemusel som nič vybavovať, iba zahrať koncert a
šoférovať. Tým chcem pochváliť spoľahlivosť a zodpovednosť
ruských organizátorov, s ktorými sme sa stretli. Takto by to
malo byť vždy a všade.
Andrej
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára