HUMAN HUMUS Crash The Slavic Tour 2013


                                      HUMAN HUMUS – Ruské turné 20.11.-3.12.2013



Sedel som v práci, do ktorej chodím popri škole a volal mi Ižďo. Bol som celkom znudený a bez nálady ale to sa zmenilo. Povedal, že máme možnosť ísť na turné do Ruska s Human Humus, všetko je prichystané a dohodnuté. Odísť na dva týždne zo Slovenska popri škole a práci, to nie je len tak. Potreboval som si to premyslieť. Premýšľal som nad tým asi tri mikrosekundy. A keďže teraz píšem tento report, asi nie je potrebné písať, aká bola moja odpoveď Ižďovi. Do začiatku turné ostávalo vyše mesiaca a tak sme museli konať a vybavovať pasy a víza. Na turné nás čaká 12 koncertov. Prvý vo Vilniuse v Litve, 10 koncertov v Rusku a posledný na Ukrajine v Kyjeve.Pri vybavovaní papierovačiek sa stretávame s poznámkami, že prečo ideme preboha do Ruska. Počudovaniam rozumiem, veď pred režimom sa vždy uteká na západ.
19.11.2013 Utorok. Papierovačky boli vybavené úspešne a my sa stretávame predobedom pri skúšobni a balíme veci. Každý činel, gitaru alebo gitarovú hlavu sme ešte spísali na zoznam vecí aby nevznikli problémy pri kontrole prisluhovačmi Ruskej federácie alebo inej krajiny trpiacej hraničnými kontrolami. Auto (Sedrikov VW Touran) sme naplnili kopcom po okraj a keďže v Petrohrade sa má k nám pridať do auta ešte jeden Rus – tour manažér, nevieme ešte presne kde sa vojde. To teraz neriešime a po chvíli vyrážame zo skúšobne. Chceme si kúpiť ešte nejaké zloté a ruble, no v banke sa dozvedáme, že ruble sú nekompatibilná mena a teda ich nikde na Slovensku nekúpime. Vyrážame do Poľska, kde máme prvú zastávku a nocľah.
Prešli sme zhruba 700 km a v noci prichádzame do obce Augustow, kde sme prespali na dopredu dohodnutých „wolnych pokojoch“. Ráno vyrážame smer Litva. Do Vilniusu je to nejakých 200 km a tu sa odohráva prvý koncert turné. Organizátorom je zhodou náhod týpek, ktorý s kapelou GxFxTx hral aj na Okthoberfeste 2010. Pred nami hrá jedna kapela menom P.K.I.K.T. Znie to ako mix goregrindu a nejakej pomalej temnoty. Miestami mi to pripomína Dystopiu. Bubeník hral tak krivo, že sa mi to až páčilo, no bol som jediný z našej kapely. Po nich sme nastúpili my a ľudia už sa aj hýbali. Fajný koncert, fajné jedlo, fajné mesto. Hneď po koncerte smer Petrohrad. V noci prechádzame Litvou a Lotyšskom, kde ešte stretávame na pumpe slovenského kamionistu, ktorý nám dáva rady ako zvládnuť Rusko. Prichádzame na colnicu a cítime sa akoby sme šli niekde kde sa chodiť nemá, kde je to zakázané. Zdržali sme sa tam iba hodinu a pol a po vyplňovaní tlačív ktorým sme nerozumeli ani v ruštine ani v angličtine a kontrole auta vstupujeme na ruské územie. Zaobišlo sa to bez úplatkov (okrem jedného CD pre strážnika hranice) a bez prehliadok telesných dutín takže polovica úspechu zaručená.
Vyspal som sa s balónmi
Do Petrohradu z Vilniusu cez 700 km. To nie je až tak veľa, no oproti presunu do Litvy, kde je len o hodinu viac ako na Slovensku, znamená presun do Ruska o ďalšie 2 hodiny viac. Takže dorazili sme do Petrohradu a je už poobede. Obzeráme mesto, fotíme sa a máme sa stretnúť s našim tour manažérom Andrim, no ten dáva Ižďovi vedieť, že je v nemocnici s nejakou trombózou v nohe a teda príde jeho kamarát Saša. To sa nám moc nepáči, ale čo narobíme. Stretávame sa v klube, koncert začína. Dokopy 6 kapiel, 5 ruských a na záver my. Všetkých 5 bolo veľmi kvalitných a zaujímavých. Hardcore, goregrind, blackový chaotický hardcore s peknou dievčinou pri mikrofóne a deathmetal. Okrem toho že jeden spevák hodil medzi ľudí mikrofón a potom ho schytal späť do hlavy, kapely super. (Camphora Monobromata, Crowd Control, Main Strike, The Homeless Is Dead, Tokarnyj Paralič). Po koncerte ideme celým Petrohradom na byt kde spíme, a je tam s nami partia Rusov, ktorí pijú vodku (s nimi aj my), húlia a robia v kuchyni neuveriteľné veci. O druhej ráno vrieskajú a hádžu po zemi nielen seba. Napodobňujú slepačie zápasy a rapujú v slepačej reči.
Ráno vstávame, niektorí dolámaní, niektorí uzimení. O deviatej ráno je tu ešte tma. Vyrážame do mesta Petrozavodsk, smer severovýchod. Najsevernejšia zastávka nášho turné. Na hlavnom ťahu do mesta Murmansk vidíme cedule Murmansk 1240 km, Petrozavodsk 400 km. Obávali sme sa rozbitých ciest, ale až po Petrozavodsk sú to také fínske cesty. Až v meste je to katastrofálne, miestami také ako cesta pred Telgártom po minulej zime. Dorazili sme do klubu, jeme, triedime a skladáme tričká Ižďovho distra, ktoré bolo rozložené na každom koncerte a okrem našich CD a tričiek obsahovalo disky a tričká Bizzare Leprous a Ozzyho fekal party. Ižďo tu dokonca nahral interview s týpkami z nejakého internetového rádia. Koncert začína, pred nami hrajú miestne kapely, punk metalový 2000 Besnovatych Svinyj a  starý pravý metal na štýl Venom – Örk Bastards. Veľmi dobre. Po nich my a ľudia sa trhajú z reťazí, šalejú, skáču z nízkeho pódia a prosia prídavky. Po koncerte sa s nami fotia a žiadajú nás podpisy na CD. Vidno, že tu často kapely zo západu nemajú a z východu asi tiež nie. Oveľa viac si tu vážia takéto koncerty a kapely,čo je veľmi príjemné. A takto to bolo na väčšine koncertov počas turné.
Napoleonov syn z Popradu
Nasledujúci deň máme voľno, lebo koncert v Kostrome sa nakoniec zrušil. To sa celkom hodí, lebo by sme inak museli cestovať bez prespatia v Petrozavodsku. Takto máme síce deň voľno, ale do Ivanova to máme asi 1100 km. Cestu sme si rozdelili na dve časti. Po prvých 700 km prespávame v Čerepovci u nejakého kamoša týpkov z Petrozavodsku. Tam si môžeme večer zajesť a vypiť a dokonca jeden týpek priniesol ruskú trávu, ktorú nazývajú „spice“. Okolo marihuany sa to ani nešuchlo a je to nejaké chemické svinstvo, na ktoré vraj už aj umreli ľudia. Takže opatrne sa zabávame a spíme. Ďalší deň 400 km do mesta zvaného Ivanovo. Prichádzame rovno do klubu, kde už hrá prvá kapela. Je to nejaký metalcore a tomu zodpovedá aj vekový priemer ľudí na koncerte. Ako druhá kapela hrali goregrindový Feraliminal Lycantropizer, kde bol spevák prezlečený za ženu. Celkom v pohode, ale hrozný zvuk. Po nich išla kapela Morigan. Keď som prišiel do backstagu pred ich vystúpením, tak si obliekali všetci rovnaké košele a pobehovali tam s hrebeňmi,takže nemá zmysel komentovať ich hudbu. Po nich sme sa pripravili my a ani sme nečakali, že sa niekto na nás zabaví, ale odniekadiaľ sa postupne vynorili jedinci, ktorí asi boli doteraz skrytí pred ofinkármi a košieľkármi. Takže nakoniec super a ďalšie fotky s ľuďmi. Musíme ale hneď vyrážať, lebo nás čaká 900 km do ďalšieho mesta.
predkapela HAMBA -)
Šoféruje Sedrik a ja ako druhý šofér zatiaľ spím. Prebudím sa len na nadávky a brzdenie auta. Namerali nás policajti a samozrejme sme išli rýchlejšie ako sme mali. 98kmh v obci by bolo na Slovensku za niekoľko sto eur a možno aj vodičák. Z auta vystupuje Sedrik, Ižďo aj rus Saša. Saša rozpráva s policajtmi, prekladá do angličtiny. Ižďo počúva a prekladá do slovenčiny Sedrikovi. Ja som ostal v aute a čakám so Šestom na verdikt. Po chvíli sa vrátili do auta s tým, že nechali policajtom jedno CD Human Humus a tí nás nechali ísť. V pol ceste idem za volant ja a nad ránom je konečne krásne. Sme na ceste siedmy deň a prvýkrát to vyzerá tak, že uvidíme aj slnko. Doteraz bolo zamračené alebo mrholilo. Už okolo siedmej až ôsmej hodiny vidno spoza horizontu žiaru slnka, no trvá asi dve hodiny, kým vidno slnko samotné. Nádherný pohľad cez nekonečnú, pustú rovinu. Obloha nad nami je ešte tmavá, no cesta smeruje priamo k vychádzajúcemu slnku. Ďalšie zaujímavosti vidím keď sa už blížime k mestu Toliatii. Všetci v aute spia. No ja si obzerám samarskú vodnú priehradu na rieke Volge, ktorej koniec nevidno. Po hrádzi prechádzame na druhú stranu mestom Žigulevsk. Je tu vidieť obrovské elektrické zariadenia vodnej elektrárne a obrovské fabriky, kde sa zrejme vyrábali aj autá Žiguli (pre mňa AVTOVaz Lada 2101-2107). Dopravná ceduľa oznamuje vstup do mesta Toliatti, no GPS stále hlási 35km do cieľa. Veľké mesto, veľké fabriky.Vchádzame do mesta a hľadáme ulicu, kde máme mať hostel. Podľa GPS prichádzame na Sportivnaju ulicu kde nie je ani asfalt a ani hostel. Tam zisťujeme, že na druhej strane mesta je ďalšia ulica s týmto názvom. Ideme tam, stále nič. Telefonujeme organizátorovi a ten prezrádza existenciu tretej ulice s takým istým názvom. Nakoniec sme to našli, no prejazdili sme po meste asi 30 zbytočných kilometrov. Večer koncert. Pred nami hrá kapela Visceral Disorder, ktorá hrá slamový brutálnejší death metal bez basy. Potom hráme my a tých pár ľudí čo prišlo sa vpredu rozbíja. Po koncerte samé chvály a jeden chlapík nás pozýva k jeho stolu, kde sa pije nejaká dvanásťročná whiskey. Tam ostávame až do odchodu. Ja som šofér, takže nepijem, ale ostatní sa nechali nalievať kvalitným chlastom. Chlapík si okrem toho aj kúpil kopec CDčiek, nejaké tričká z Ižďovho distra a nechal nám suveníry s logom mesta. Možno to bol starosta, ktorý míňa mestské peniaze určené na kultúru v krčme a podporovaním ug kapiel. Každopádne sa mi na tom veľmi páčilo to, že aj keď mal veľa peňazí, neopovrhoval ug scénou a podporoval kapely. Proste to nebol žiaden kravatičkár.
najznámejšie nákupné stredisko
Na ďalší deň Samara. Našťastie iba 100 km a veľa času si pozrieť mesto a odfotiť sa pri soche Švejka. Ideme sa aj najesť. Objednali sme si v jednom podniku pizzu. Bola by fajn, keby na ňu nedali kôpor, fujto. Večer okrem nás hrajú štyri kapely, z toho jednu sme zmeškali, ďalšia je tá istá ako deň predtým v Toliatti. Na tretiu kapelu si nespomínam a štvrtý bol parádny hardcore/thrash. Na záver dali aj jeden kúsok Pantery (DeSad, Visceral Disorder, Brain Surgery, Disact.) Poslední sme my a po koncerte odchádzame na byt, ktorý má len jednu izbu bez nábytku, no namiesto toho je tam skupinka puberťákov, ktorí pijú 6 percentný alkoholický nápoj a púšťajú z mobilu dajaké deathcorové kapely. Vraj si prenajali tento byt, aby mali kde chodiť piť a ulievať sa zo školy.

Ráno vstávame skoro, lebo do mesta Ufa je to nejakých 500 km a ešte k tomu prechod do ďalšieho časového pásma, kde je o ďalšie dve hodiny viac. Cestou začína padať prvý sneh a jazdu nám spomaľujú milióny kamiónov. Šesto a ja vieme čítať azbuku, ale v Ufe sa objavujú na ceduliach písmená, ktoré nepoznáme. Saša nám objasňuje, že v meste žije 70-80 percent moslimov a tie znaky sú moslimské písmená. Prichádzame do luxusného klubu, backstage so sprchou a parádne jedlo. Som unavený, tak na nejaký čas zaspávam v backstage-i a tak nevidím kapely (With Ink Instead of Blood, Orgasmic Victim, Bestiality Business). Hralo sa celkom dobre, no v Rusku je asi taký zvyk, že v každom klube majú vlastnú pódiovku a kapela si nič neprinesie. Teda okrem gitár. A teda mávajú všetky kapely podobný zvuk skrz kombá alebo gitarové hlavy používané v klube.Na tomto mieste bolo gitarové kombo s hnusným zvukom jedinou prekážkou vydareného koncertu.
oceľový Švejk , ktorý ešte neskončil v zberni
Na ďalší deň cesta do Jekaterinburgu a ďalších 700km a viac na východ. Cestou sme boli 150 km od Kazachstanskej hranice. Dostali sme sa do najvýchodnejšej zastávky turné a teda do ďalšieho miliónového mesta. Mimochodom, je to odtiaľto do Afganistanu, Číny alebo Mongolska bližšie ako domov. Klub Nirvana sa mi veľmi páči, undergroundový klub, ale pritom žiadna stoka, no ešte viac sa mi páči druhá vystupujúca kapela menom Ignis. Pre mňa naj kapela z celého turné. Pochmúrne a smutné, uplakaný vokál, trochu crustu, taký post-black, klasika. Super! Zas som bol jediný, komu sa to páčilo z našej kapely. Prvá kapela bol nejaký moderný metal, potom spomínaný Ignis, potom hral nejaký peckový grindcore a na záver my. Super koncert. Po odohratí Rusi Šestovi ponúkajú možnosť bývať v Rusku u nich, ak by náhodou niekedy prišiel, tak aj na dva roky môže ostať zadarmo. Takže si Šesto asi urobí výlet. Veď má ubytko. Cestu do Jekaterinburgu si už zaplatí, veď je to len 3500km. Po koncerte hostel a ráno sa vydávame už na západ, stále bližšie a bližšie domov.
Práve sa zistilo, že pálenka má len 37% !!
Do Iževska je to cez 600 km, no do karát nám hrá návrat do moskovského časového pásma, kde je o dve hodiny menej, takže máme dosť času. Ďalšie mesto, ako väčšina ruských, ktoré má deravé cesty a tisíc 40-ročných panelákov. Prichádzame na adresu a je to akýsi kultúrny dom. Vnútri aj vonku sa to hemží päťdesiatnikmi. Je tam predsa akcia Retrodance. O poschodie nižšie budeme hrať dnes my a ďalšie tri kapely. Organizátor je jašterí muž, z ktorého ide skrz jeho šošovky na očiach hrôza. Je piatok a tak dúfame, že dnes to bude výnimočnejšie ako koncerty cez týždeň, no opak sa stal pravdou. Zlý zvuk, divní ľudia a ani my už nemáme toľko energie. Pred nami hrá grindcore (Festering Scabs), goregrind (Ominous Summons)a brutal death (Bigot) a pár karatistov rozhadzuje rukami pred pódiom. My nakoniec hráme štandardný set a po ňom ideme radšej na byt. Konečne byt kde sme sami a nikto iný. Ja som zaľahol spať, ale chlapci nemali dosť a išli von niekde do baru. V noci sa vrátili a zobudili ma balónmi, ktoré na mňa spiaceho hodili. Veď som mal predsa meniny. Balóny by boli v pohode, keby na nich nebol sneh. Ráno opúšťame byt a ideme si dať umyť auto, keďže už je skôr hnedosivej farby od toľkej špiny. Kávomat v umyvárke kope. Keď chceme hodiť mincu, tak dostávame elektrickú ranu. Nakoniec sme vymysleli ako hodiť mincu bez vodivého kontaktu pomocou použitého plastového pohárika.

Máme pred sebou zhruba 200km do mesta Naberežnyje Čelny. Po ceste sme si všimli že pri vyššej rýchlosti ako 80-90 km/h nám začína vibrovať auto. Zo začiatku si myslíme, že je to len cestou. Ale keď sa vystriedal už piaty povrch cesty, kontrolujeme kolesá a podvozok, ale nevidíme závadu. Vibrácie pokračujú, tak sme rozhodnutí navštíviť autoservis. V meste ale už ni
otvorené nenachádzame, tak ideme do klubu a do obchodu. Dnes je sobota a dúfame že to bude lepšie ako v Iževsku. Ľudí prichádza málo a koncert začala kapela Festering Scabs z predošlého dňa. Po nich kapela Psychosis, ktorá nás svojim progresívnym chaosom nudí asi hodinu. Jediné plus ich vystúpenia je erotic-dance show ruskej Ellady, ktorá počas troch piesní aspoň pritiahla ľudí (chlapov) bližšie k pódiu a otŕčala sa na pódiu v sexy oblečkoch. Po nich sa chystáme my a začíname koncert. Hrozný zvuk (veľká betónová miestnosť a málo ľudí), mikrofóny pískajú a kopú. Po koncerte balíme a pár jedincov chváli naše vystúpenie. Jeden z nich má dokonca záujem o moje tričko „Krutá Zima“, že mu mám jedno doniesť, keď raz prídem znovu. Vtipálek. Tričká Krutej Zimy už bohužiaľ nie sú, takže aj keď náhodou pôjdem cez Tatársku Republiku, má smolu.
Autofotka
Ďalší deň máme našťastie voľno a tak si môžeme trochu oddýchnuť. Blíži sa záver nášho turné a pred nami je najdlhšia cesta a najväčšie mesto - 1100km do Moskvy. Vyrážame doobeda a cestujeme celý deň. Sedrik predbieha cez plnú a policajti už mávajú. Pred týmto nás varoval aj slovenský kamionista v Lotyšsku, že vraj za to berú aj vodičáky. Mali sme na koniec šťastie a policajti nás pustili a ani CDčko sme im nemuseli dávať. Auto stále vibruje, no po pár návštevách pneuservisov, kde nám nepomohli, opravu nechávame na doma. Sneh, dážď, tma a veľa áut sťažujú dlhú cestu. Po Sedrikových 450km a mojich 650km prichádzame v noci do Moskvy. Saša ide spať domov a my prespávame v hosteli. Pred dvanástou obeda odchádzame na adresu koncertu. Premávka je bláznivá, cesty majú minimálne 4 pruhy v jednom smere. Prešli sme 16 km a stále v rámci širšieho centra mesta. Tam nechávame auto a cestujeme už len metrom. Opäť sa stretávame so Sašom a obzeráme zaujímavosti mesta a Červené námestie. Sedrik od rána hundre a najradšej by koncert v Moskve ani nehral. Potom v krčme dávame pivko. A po treťom pive to vyzerá tak, že tie bubny ani neuklepe. Pred koncertom hľadáme miesto koncertu vo veľkom areáli. Vyzerá to ako nejaké televízne štúdio. Po prvej kapele máme hrať, no Sedrika niet. Ižďo ho zháňa a keď sa našiel, ešte stále je v nálade. Vraj sa bol prevetrať na WC, aby trochu vytriezvel. Chodby ako bludiská robia dobrodružstvo aj z hľadania WC. Plní nervozity a obáv zo Sedrika za bicími začíname, no popár songoch sa rozohráme a všetko je OK. Po koncerte sa lúčime so Sašom, ktorý šiel s nami celé Rusko. Na koncerte sa objavil aj Andri, ktorý to celé turné organizoval, no musel ostať predtým v nemocnici. Doniesol nám nejaké jedlo na cestu a my sa poberáme smerom na Kyjev. Ideme bez nocľahu a keďže Sedrik pil aj po koncerte, cesta ostáva na mňa. Desiatky kilometrov iba opúšťame Moskvu a cestou sa objavujú prvé konflikty. Sú spôsobené skôr vplyvom alkoholu a dvomi týždňami strávenými v aute. Na benzínke si dávam silnú kávu, no po chvíli ma z nej klepe a musím rozdýchavať asi pol hodinu, aby som mohol ďalej šoférovať. Naposledy tankujeme ruskú naftu za 32 rubľov (cca 70 centov). Prichádzame na obávané miesto – rusko-ukrajinskú hranicu. Na ruskej strane nebol problém, no na ukrajinskej nám prehľadávajú auto a chlapík v maskáčoch sa pýta, či vezieme nejaké zbrane alebo narkotiká. Potom si vypýta úplatok. Nenápadne mu do kufra položím 5 eurovku a on nás posiela ďalej. Na kontrole pasov ďalší úplatok dáva Sedrik.Vitajte na Ukrajine, o 10 € ľahší.
Human Humus v Teleráne
Za hranicou berie volant do rúk Sedrik a ja upadám do spánku a preberám sa až keď nás zastavujú policajti za to, že nám nevidno kvôli špine ešpézetku. Problém sa opäť vyrieši 5 eurovkou, tentokrát popod stôl v akejsi policajnej kontrolnej stanici pri ceste. Potom sa preberám až v meste Kyjev. V tomto čase už na kyjevskom námestí prebiehajú demonštrácie, našťastie pokojné. Centrum obchádzame a tak sme ani nič z toho nevideli. Prichádzame do klubu a ja konštatujem, že keďže posledné tri koncerty neboli nič extra, tak tento posledný musí dopadnúť super. Koniec dobrý, všetko dobré. Preto je tento posledný koncert kľúčový pre našu úplnú spokojnosť s celým turné. Tak sa aj stalo. Parádne kapely Rapekit, Fecality a Zombies Eat my Neighbors. Všetky s dobrým zvukom. Síce je utorok, no klub je relatívne plný. Na koncerte sú dokonca k dostaniu aj magnetky s obrázkom plagátu koncertu. Ideme hrať poslední a výnimočne posledný deň turné meníme poradie songov na playliste. Po celom turné sme dosť vyčerpaní, no chytáme akoby druhý dych a rozbíjame pódium. Ľudia pod pódiom rozbíjajú seba a Ižďo zoskakujúc k ľuďom doslova niekoho z divákov rozbil pri zlom doskoku. Super koncert a po ňom ideme na byt k organizátorovi Denisovi. Parádny byt, kde s ním aj jeho partiou zasadáme k stolu a čaká nás tam doslova hostina. Polievky, varené jedlo, všelijaké špeciality a aj bežné chleby zapíjame vodkou. Cítime sa ako na Vianoce. Kyjev bol ako zlatý klinec za turné. Na ďalší deň okolo obeda vyrážame a Ižďo so Sedrikom si chcú ešte zmeniť peniaze, no až v banke prídu nato, že jeden chce zmeniť na eurá a jeden na ukrajinské hrivny, tak si ich nakoniec vymenia medzi sebou a cestou do auta ešte obchádzajú kaluž krvi pri autobusovej zastávke. Cesta z Kyjeva domov je pre nás pocitom ako bežne cesta domov zo Spišskej napriek tomu, že je to cez 900 km. Na poľsko-ukrajinských hraniciach ešte Poliaci zdržujú. Posledných 200 km spím a zobúdzam sa až 100 metrov pred skúšobňou v Poprade.
trasa hodná Napoleona

Je asi 6 hodín ráno a ja zničený, ale šťastný prichádzam domov. Bol to fantastický výlet strávený so super ľuďmi a super hudbou, bez závažných problémov. Obrovská skúsenosť. Videli sme kus sveta, kde sa možno už nikdy v živote nedostaneme. Za 16 dní sme prešli 9 605 km cez 5 štátov a 4 časové pásma. Minuli sme asi 500 litrov nafty a 20 litrov vody do ostrekovačov. Odohrali sme 12 koncertov a videli vyše 25 kapiel. Našu hudbu sme ukázali kope ľuďom a nechali sme za hranicami veľa CDečiek a tričiek. Rusko nie je také strašidelné, ako ukazujú videá na youtube (teda aspoň tam,kde sme boli my). Celé turné bolo pre mňa akousi satisfakciou za organizované koncerty a množstvo vecí ohľadom muziky, ktoré robím a dohadujem. Nemusel som sa o nič starať, nemusel som nič vybavovať, iba zahrať koncert a šoférovať. Tým chcem pochváliť spoľahlivosť a zodpovednosť ruských organizátorov, s ktorými sme sa stretli. Takto by to malo byť vždy a všade.

Andrej















Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára